Neseriózne o Francúzsku: Nasilu v Paríži

Autor: Anita Schwartzová | 18.3.2012 o 15:25 | Karma článku: 15,72 | Prečítané:  2229x

Francúzi majú školský rok rozdelený na cykly: šesť týždňov škola, dva týždne prázdniny, šesť týždňov škola, dva týždne prázdniny... Semtam samozrejme nejaký ten štrajk alebo štátny sviatok. Všetci okolo mňa mali dojem, že tá krajina má stále voľno a teda bolo viac než dosť času priletieť na Vianoce domov. V sobotu pred Vianocami som sa mienila presunúť na Slovensko. Lenže znova padal sneh.

„Vy ste z toho zrušeného letu o 16.55?“ spýtala sa ma na letisku pani za pultíkom, ktorej som chcela odovzdať kufor. Na mojej letenke, ktorú držala v ruke, bolo explicitne napísané, že letím až 17.25. Napriek tomu som zdvorilo odpovedala, že nie. „Tak v tom prípade pre vás nemáme miesto.“ Síce som už bola svedkom rôznych francúzskych čachrov-machrov, ale v tom období som stále verila, že letenka v ruke by mi mala zaručiť práve to, že sa dostanem do lietadla - obzvlášť keď vtedy Paríž o snehu ešte ani nechyroval. V tomto lietadle ale mali isté miesto len tí, ktorým zrušili ich vlastný let pred nami. Jediné, čo som pre svoj odlet mohla urobiť, bolo zapísať sa na čakaciu listinu, samozrejme, iba ak mám záujem a prísť desať minút pred odletom opýtať sa, ako na tom som. Nevediac veľmi, čo to pre mňa znamená, napadlo mi iba pozrieť sa, koľko nás na tom zozname už je. Číslo 34 mi napovedalo, že svoje lietadlo uvidím akurát tak z odletovej haly, aj to iba ak nájdem okienko natočené správnym smerom.

Rad, do ktorého som sa mala postaviť desať minút pred odletom, sa medzičasom rozrástol o spomínaných pasažierov zrušeného letu. Aby som to stihla, rovno som sa zaradila na koniec k spolužiačke zo Slovenska, ktorú som tam náhodou stretla. Ona, narozdiel odo mňa, mala v ruke palubný lístok. Poučenie tohto dňa spočívalo v tom, že internetový check-in môže byť užitočný v rôznych situáciách a naučila som sa ho vždy pred odletom urobiť. S Air France mi síce v podobnej chvíli o dva mesiace pri lete do New Yorku nepomohlo ani to, ale pri inej spoločnosti by to mohlo byť zárukou aspoň toho miesta v lietadle. Po hodine státia v rade sme sa už nesnažili k šarmantným dámam v kostýmoch dopracovať my, ale naproti sa vydali ony nám. Ako v televíznej súťaži si nás premerali, chvíľu nás napínali a nakoniec predniesli: „Vy neletíte. Vy áno!“ a odopli pred spolužiačkou pásku, aby mohla prejsť a odovzdať batožinu. Za ňou ju opäť zapli a ja som sa cítila ohrdnutá.

Presunula som sa do iného radu, kde nás bolo zatiaľ asi desať. Všetci s rovnako podupanými citmi. Postáť sme si tam veru postáli, pretože zamestnanci letiska sa nemali kam ponáhľať a ostatne ani my už nie. Po nejakom čase som dostala poukážku na jedlo v letiskovom bufáči, poukážku na zľavu z ďalšej letenky, ktorú si od nich čo najskôr kúpim a let v rovnakom čase na druhý deň. Mala som nárok aj na taxík do Paríža alebo ubytovanie. Keďže som mala adresu kamarátky, čo bola ochotná ma ubytovať, vypýtala som si radšej odvoz. Sneh padal, ľudia naskakovali do taxíkov a ja som čakala vyše pol hodiny, čo sa mi znepáčilo. „Videli ste, ako tam sneži? Môžete byť rada, ak vôbec príde. Nemôžem vám vymyslieť auto, ktoré neexistuje!“ V tom čase na zemi ležali už neprekonateľné tri centimetre. Tej vete s neexistujúcim autom som príliš neporozumela, ale už som nechcela, aby po mne kričali, tak som išla chytať nejaký iný taxík. Práve, keď som akýsi konečne odchytila, prišiel ten môj, zaplatený letiskom a ja som filmovo vyskakovala z rozbehnutého auta. Taxikárke som odovzdala papierik s adresou. Odviezla ma do centra, takmer pred Louvre a nechala ma tam, že sme na mieste. Lokalita na mňa zapôsobila, na študentský byt veľmi slušné. Volala som kamarátke, že som pod jej domom. Tvrdila mi, že ma nevidí a spýtala sa ma, v akom som meste. V Paríži predsa. A tak zalomila rukami (predstavovala som si ju zalamovať rukami, aj keď som s ňou len telefonovala) a povedala mi, že býva v dedine za Parížom a mám sa metrom číslo 13 odviezť až na konečnú. Pretože príliš jednoduché situácie nikoho nebavia.

Na druhý deň som išla na letisko už naobed a už naobed som od odletovej tabule dostala darček vo forme ďalšieho zrušeného letu. V letiskovej hale ma privítal ohromný rad ľudí. Ako správna učebnicová žena neviem odhadovať ani množstvá ani vzdialenosti, ale ľudí tam bolo dosť veľa a rad bol aj dosť dlhý. Taký dlhý, že som sa doň zaradila až keď som si kúpila kredit a oznámila doma, nech ma ani dnes nečakajú. Sedela som na batožinovom vozíku a postrkoval ma usmiaty Rumun za mnou. To, že nás ešte zopárkrát presunuli do radu iného ani nestojí za zmienku. Vďaka spoločnému nepriateľovi a spoločnému zúfalstvu som nadobudla novú spoločnosť – akéhosi mladého chalana z Berlína, ktorý sa tiež snažil dostať na Vianoce domov. Keďže nám po dvoch hodinách čakania prišla milá slečna oznámiť, že tu nám nepomôžu, lebo oni sa starajú len o lety s prestupom, boli sme poslaní na predaj leteniek. V našom termináli bola predajňa zamrežovaná – keď má Francúzovi niekto nadávať, zavrie okienko. Ďalšie vyhovujúce sa nachádzalo v druhom termináli, čo je na Roissy dobrých pätnásť minút chôdze. Pobudli sme asi desať minút, kým nás znova neotočili a neposlali v prvom rade naspäť do nášho terminálu, kde si s nami majú poradiť. Poradili si s Berlínčanom, dostal let na druhý deň. Mne poradili, ževraj som už veľká a mám si poradiť sama.

Berlínčan sa ponúkol, že môžem prespať uňho, ak nemám kde spať. Volal sa Alex a druhé meno neviem dodnes. Ako možnosť to bolo lákavé, ale vzhľadom na svoju pozíciu osamotenej stratenej sedemnásťročnej slečny mi otec v telefóne vysvetlil, že moja rodina na Slovensku to za lákavé naopak vôbec nepovažuje. Najprv, plná nádeje, som mienila skúsiť vlaky, keď sa odo mňa letisko začalo dištancovať. Zverila som sa Berlínčanovi, že som v Paríži sama defacto prvý raz a že by mi ešte mohol povedať, ako sa dostanem na vlak. Berlínčan si išiel zapáliť a odprevadil ma na stanicu. Vlak mi nenašiel, ale vytrvalo sa pokúšal. Vtedy ma prvý raz pochytilo zúfalstvo a mala som chuť si sadnúť na chodník a plakať, len tak, pre čaro okamihu. Rozhodla som sa ale radšej pozvať Berlínčana do McD’s, lebo sa sťažoval na hlad. Nedalo mi neopýtať sa, prečo so mnou lieta po Paríži a pomáha mi. „Pretože som mesiac v Paríži nemal byt a musel som stále len otravovať ľudí a vtedy by som dal hocičo aspoň za to, aby mi niekto robil takto spoločnosť v nepríjemnej situácii. Tak ju robím ja tebe.“ Povedal mi aj, že hotely nepozná, lebo sa ho to nikdy netýkalo, ale že môžme skúsiť jeden, o ktorom vie, pri Sorbonne. Taxík sme zohnali na štýl Carrie Bradshawovej, mávaním na ulici a samovražedným zastavovaním ich vlastným telom. O chvíľu sme boli pred hotelom pri Sorbonne. Tristo metrov od Pantheónu, od bulváru Saint Michel asi päťsto. Zadraho, ale aspoň. Akonáhle som dostala kľúče od izby, môj Berlínčan zmizol a už som ho nikdy nevidela.


V Paríži som strávila ešte jednu noc. Po odchode Berlínčana som sa do druhej ráno prechádzala Parížom. Oficiálne tvrdím, že som nasávala romantickú atmosféru. V skutočnosti mi len nikto nepovedal, že metrá prestávajú chodiť okolo jednej a snažila som sa pešo trafiť od Eiffelovky na hotel. Vtedy sa totiž v Paríži nie je koho spýtať na cestu, ulice sú ľudoprázdne. Na druhý deň som si za výdatnej pomoci domova zabezpečila lístok na vlak na utorok. Pomotala som sa po meste, videla som vianočne vysvietené Champs Elysées. Večer som si bola pozrieť Lady Gaga na štadióne Bercy. Po štyroch hodinách vydatného spánku po tomto kultúrnom vyžití som sa vybrala čakať svoj vlak, ktorý mal dvojhodinové meškanie a ja som tak zmeškala prestup vo Frankfurte. Odtiaľ to už ale išlo ako po masle a za necelých sedemnásť hodín od ranného odchodu z Paríža som vystúpila vo Viedni. O tri dni neskôr ako som plánovala.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?