Našu domácnosť hyzdia tri najvýraznejšie zbytočné ivestície: gitara, stroj na cvičenie a stacionárny bicykel. Gitaru som nevhynutne potrebovala pred štyrmi rokmi na Vianoce. Odvtedy stojí v kúte, panensky netknutá a je častým terčom rodinného rýpania, ak znova prídem s niečim, čo je momentálne úplne nevyhnutné a musia mi to vyhovoriť (naposledy sódovač). Stroj na cvičenie sa ukázal rozmerovo ideálny na sušenie opratých plachiet z dvojpostele a na stacionárny bicykel sa jednoducho odkladá akékoľvek oblečenie na polceste zo skrine do práčky. Šľachtí nás ale to, že si zbytočnosť týchto vecí uvedomujeme a snažíme sa podobnným chybám vyhnúť - napríklad ten sódovač mi razantne zatrhli. Francúz je ale presvedčený, že potrebuje úplne všetko, nič neľutuje a na moje obrovské prekvapenie - naozaj sa bez toho nezaobíde.
Doma na Slovensku nemáme umývačku. Vždy sme najviac dvaja alebo traja, takže to zvládame aj bez nej. Francúzska rodina však bola dosť početná, obzvlášť keď si každá dcéra priviedla svoju drahú polovičku. Preto som chápala, že ju potrebujú. Čo ma pobavilo najviac však bolo, keď sa umývačka pokazila. Postavení pred nevyriešiteľnú situáciu míňali také množstvo tečúcej vody, že som sa na umývanie dobrovoľne podujala ja a ostatných som vyháňala. Na tento týždeň rodinne spomínajú ako na obrovský horor. Štandardne sa pri nedeľnom obede vyberali aspoň dva poháre pre každého, pretože je barbarstvo naliať si vodu do pohára, kde predtým spočinula kola. Pri tejto príležitosti to však zvládla aj mama rodiny prekonať a na konci týždňa si odkladala jeden pohár na celý deň - tak, ako ho mám ja odložený pri počítači na viaceré použitia. Akonáhle sa umývačka dala do poriadku, priemerná spotreba pohárov na člena rodiny sa znova zvýšila aspoň na tri denne.
Po dvoch týždňoch som zistila, že moja rodina má biliardový stôl. Za celý rok sme biliard hrali raz: keď som sa dozvedela, že ten stôl existuje a chcela som názornú ukážku toho, ako im to ide. Akonáhle som sa vrátila po Vianociach, na skrini trónil nový prístroj na výrobu cukrovej vaty, ešte v škatuli. Nedávno som sa pýtala, či ho už použili. Vraj je doň treba kúpiť špeciálny cukor a teda že nie. Nikdy ale neoľutovali, že ho majú.
Prostredná sestra si vyprosila na narodeniny iPhone. Drahý telefón na rozhorčenie ostatných dvoch sestier dostala, dokonca sa nefalšovane rozplakala od šťastia. Rodičia, aby uľavili svedomiu z nespravodlivého delenia, mladšej na narodeniny kúpili Nintendo Wii, o ktorom nikdy nepadla ani zmienka, ale ktoré asi finančne korešponduje s cenou iPhonu. Wii leží taktiež už zapadnuté prachom, pretože hry doň sú príliš drahé. Napriek tomu sa nikto nepýta, načo ho vôbec bolo nutné kupovať, ak odmietame zakúpiť hry.
Domácnosť mala štyri rôzne staré pokazené bicykle, pretože vždy namiesto opravenia jedného kúpili ďalší, sušičku na bielizeň, elektrický krájač na mäso, elektrické zubné kefky. Vďaka sušičke ostáva ožehliť len košele, ale aj to robí upratovačka, lebo vyťažená domáca pani si prioritne musí nájsť čas na hranie autíčok na iPade, nie na žehlenie. Aby som uviedla veci na pravú mieru, nejedná sa o nadmerne zarábajúcu rodinu, ale úplne bežných Francúzov, ktorí všetko toto potrebujú, pretože robiť veci ručne nie je sranda.
Moja úplne najobľúbenejšia technická pomôcka sa nachádza v kuchyni. Videla som ju za celý svoj pobyt dva razy, aj keď potravinu, ktorej sa týka, sme jedli každý týždeň. Vyzerala ako plastová dóza s otáčajúcou sa kľukou uprostred. Keď som sa pýtala, čo je tá zvláštna vec čo sa točí, francúzsky otec zareagoval: „To snáď nemyslíš vážne, že nepoznáš centrifúgu na šalát!" Odvtedy sa pýtam, či môj život naozaj stojí za to, keď musím jesť mokrý šalát.<-->
