Ako som ani raz nezomrela v Indonézii

Autor: Anita Schwartzová | 18.9.2014 o 17:24 | (upravené 18.9.2014 o 21:49) Karma článku: 8,35 | Prečítané:  1278x

Vždy, keď vystrčím päty z domu, čím ďalej tým viac ma ovláda iracionálny strach zo všetkého. V autobuse havarujeme, pod vodou sa utopíme, štípanec od komára je stopercentná malária. No a samozrejme lietadlá, tie sú snáď to najhoršie zo všetkých možných strachov. Nezáleží na tom, koľko štatistík mi dajú prečítať, ako jasne mi vysvetlia fyzikálne zákony a trikrát mi prízvukujú, že predsa neletíme ani nad Ukrajinou ani do Kuala Lumpur, stále je to kovová rúra visiaca vo vzduchu a nikdy mi to nebude pripadať v poriadku. Napriek tomu som však z dôvodov mne dodnes neznámych nadšene súhlasila s mojím frajerom Michalom, že dovolenka v Indonézii podľa jeho predstáv je aj pre mňa to pravé orechové – niekoľko lietadiel, potápanie, autobusy a môj prvý výšľap na kopec!

Najprv bolo nutné prekonať vzdialenosť medzi Slovenskom a Indonéziou. S prestupmi v Dubaji a v Jakarte sme sa plánovali vyspať na Bali a čerství sa ráno dopraviť Flores. Dostať sa na Bali nám trvalo 24 hodín. Prvé dva lety s Emirátmi mi asi vďaka ich cateringovému servisu a pekným čapičkám letušiek pripadali celkom bezpečné a na tému „všetci zomrieme“ som plakala len raz. V Jakarte na nás striehla nástraha (ale nie život ohrozujúca) v podobe iba dva a pol hodiny na prestup na ďalší let. To, čo vyzeralo na papieri celkom v poriadku, sa ukázalo po nekonečnom čakaní na batožinu ako adrenalínová hra. Skákali sme do taxíkov z jedného terminálu na druhý ako Vilo Rozboril v Cestovinách pretože domáce lety síce odlietajú z jedného, ale Bali je špeciálne a letí z iného. Toto na letisku pracujúci taxikár záhadne nevie, 10 minút pred zatvorením check-inu nás vyhodí inde a keď sme sa pýtali v danom termináli v okienku našich aeroliniek, či by neboli takí dobrí a nezavolali na náš check-in, že sme v zlej časti letiska a budeme chvíľku meškať, dozvedáme sa, že oni by radi ale nemajú telefón. Na správny check-in sme dobehli asi dve minúty po údajnom zatvorení. So žiadnym zatváraním pultíku si najbližších dvadsať minút hlavu nerobili a lietadlo viac než hodinu meškalo. Precenili sme predpisy ale aspoň som pri tom zhone nemala čas premýšľať nad nejakým novým spôsobom ako všetci zomrieme.

Po desaťhodinovom pobyte na hoteli na Bali sme pokračovali letom do mesta Labuan Bajo. Labuan Bajo je mesto na ostrove Flores, najbližšia civilizácia k národnému parku Komodo. Podľa nášho inštruktora sú to také malé „Benátky Floresu a pravdepodobne najkrajšie mesto východnej Ázie“. Pravdepodobne nie. V podstate je to prístav s jednou hlavnou ulicou a s milión potápačskými centrami. Odtiaľ sme vyrážali na loď, na týždňový liveaboard s potápačmi z Wicked Diving. Mali veľmi dobré hodnotenia a ukážkovo sa starali o bezpečnosť - nedovolili nám ani len pivo pred potápaním vypiť a generátor elektriny vypínali o pol desiatej, takže nás pasívne donútili vstávať vyspinkaní doružova.

Ukážkové bolo aj samotné potápanie. Ja som naozaj veľmi rekreačný potápač a preto som sa celý týždeň detsky tešila z veľa rybičiek, mánt a rozprávkových krajiniek pod vodou. Jediné, čo moje nadšenie naštrbilo, boli prúdy. Prvý krát v živote som sa mala cielene potápať v prúdoch a napriek DivePredict, najspoľahlivejšiemu prúdovému softvéru na svete (inštruktor skočí z člna do vody so šnorchlom a skontroluje vodu) sa počas ponoru zrazu prúd otočil proti nám. O tom, ako sa vtedy správať som vedela houby. Vďaka súťaživému duchu som sa snažila nebyť na konci skupiny a s vervou som kopala určeným smerom proti prúdu a vyfukovala bubliny jedna radosť. Keď už som naozaj funela ako lokomotíva, začal ma ovládať pocit, že ten bombový bombový vzudch je akýsi slabší odvar normálneho a hrozne by som sa chcela nadýchnuť toho čerstvého na hladine. Nič iné som nechcela viac, iba ísť dýchať von. To ale nešlo, vystreliť sa na hladinu z takej hĺbky sa nesluší ani voči inštruktorovi ani voči vlastnému telu. Tak som sa snažila racionálne upokojiť vznikajúcu paniku a vtom sa vynoril žralok. Napriek tomu, čo bežný smrteľník považuje za prirodzenú reakciu na žraloka, a to fujazdiť kade ľahšie, potápač reaguje úplne opačne: celá naša skupina sa za tým fešákom bieloplutváčikom rozplutvovala ešte rýchlejšie. Vtedy mi už naozaj nestačil žiadny vzduch a išla som inštruktorovi ukázať, že mám problém s dýchaním, panikárim a chcem ísť von. Tieto úplne jednoduché signály veľmi rýchlo v množstve žralokov, ktoré sa vyrojili, podľahli dezinterpretácii a inštruktor mi začal ukazovať akési srdiečka. Keď mi po dvojminútovke ukazovania došlo, že si myslí, že sa bojím žralokov, už som bola vydýchaná a ukľudnená a nechali sme to tak. Po ďalšom prúde a zhodou okolností ďalšom žralokovi som znova skúšala vyjadriť paniku a diskomfort ale po opakovanej sérii srdiečkových žralokov som pochopila, že to naozaj nemá cenu. Nie a nie mu vysvetliť, že sú mi celé jeho hlúpe žraloky momentálne ukradnuté. Po ponore sme si to objasnili a všetci nadšene hovorili, koľko tam zrazu tých žralokov bolo, no ja som vo svojej predsmrtnej panike videla len tých dvoch. Donútiť sa na ďalší ponor bolo náročné, ale s tým, čo pod tou vodou bolo vidieť, jednoducho nešlo zostať týždeň na lodi a s dlhým nosom počúvať, čo všetko ostatní stretli. Prekonala som strach, naučila sa ako na prúdy a videla krásne veci, ale ďalšej hrôzy a presvedčenia, že potápanie je rovnako smrtiaca záležitosť ako cesta lietadlom som sa už nezbavila.

Štyri dni sme na lodi pobývali bez ohrozenia života, s úžasnými zážitkami, 7 mantami, troma nádhernými eagle rays (siba škvrnitá) a na piaty deň sme dokonca vyskúšali podvodnú leteckú formáciu. Bezpečnostnú prestávku v ďalšom prúde sme zvládli vo veľkom štýle – inštruktor zasekol hák do kameňa, my sme sa štyria zavesili na neho a na seba navzájom a celé tri minúty sme boli stabilizovaní ako parádna V formácia sťahovavých vtákov na veľké pobavenie okoloplávajúcich potápačov. Vyliezli sme nadšení a náš V výkon zatienil aj to množtvo žralokov, ktoré sme tam všetci videli. Za chvíľu sa ale prirútila menšia, sesterská loď našej potápacej spoločnosti. Dvaja doktori a sestra z našej lode spolu so štyrmi inštruktormi nabehli na menšiu lodičku a pustili sa kriesiť akúsi skolabovanú potápačku s tetovaniami rybičiek na priehlavkoch. Trištvrte hodinu ju tam resuscitovali, až sa nakoniec dohodli s motorovým člnom na preprave do kliniky v Labuan Bajo. V klinike vraj miestni zdravotníci veľmi nevedeli čo s ňou, keďže nemali ani defibrilátor, a kým preverili, či jej poistenie kryje prevoz vrtuľníkom na Bali, pani to nerozdýchala. Na pevnine ale narazili na ďalší problém: ako uchovať mŕtvolu do prevozu do Španielska, keďže domáci svojich mŕtvych pochovávajú vždy v ten istý deň do západu slnka a teda nemajú potrebu vôbec vlastniť mrazák. Nakoniec pomocnú ruku podala akási reštaurácia. Nám zostavším na lodi vymenili inštruktorov, pretože všetci tí, čo resuscitovali, museli zostať na pevnine a potápali sme sa ďalej s novými, ktorí sa tvárili, že sa nič nestalo. A tak som sa cítila ešte o niečo menej bezpečne pri potápaní.

Následne sme mali na pláne presun pod sopku Rinjani o dva ostrovy ďalej. Keď sme robili prieskum, ako sa tam dostať, bolo nám odporučené vyhnúť sa vyhliadkovým lodiam, čo idú na Bali tri noci aj so zastávkami na šnorchlovanie – práve sa jedna potopila, posádka nedobrovoľne absolvovala ultimátny kemp prežitia a dvoch vôbec nenašli (http://www.bbc.com/news/world-asia-28826352 ). Túto možnosť sme teda vylúčili a zvolili sme 24 hodinovú jazdu trajekt – minibus – autobus – trajekt – autobus cez Sumbawu až na Lombok. Hlavným pozitívnym bodom v mojej hlave bolo, že to nie je lietadlo. To, že sa ten trajekt medzi Sumbawou a Lombokom potopil pred pár mesiacmi, mi Michal preventívne zatajil.

Trajekt z Labuan Bajo na Sumbawu trval asi 7 hodín. Strávili sme ho pozorovaním známych scenérií z nášho týždňového pobytu na lodi, čítaním a jedením instantných nudlí. Prišli sme do prístavu v Sape a hneď po vylodení sa z trajektu na turistov čakali mikrobusy najrôznejších farieb, typov, tvarov a jedna koza. Prihlásili sme sa v tom, ktorý patril k nášmu lístku a išli sme si kúpiť vodu. Ešte sme ju ani nemali kúpenú a šofér na nás volal, že už je miesto iba na streche ale že tu vôbec žiadni policajti nie sú. Po dvoch hodinách jazdy sme v Bime na stanici, ktorá spravila z autobusovej stanice Nivy nablýskané nádvorie Hiltonu, presadli na autobus. Celkom nový, s netureckým záchodom a telkou, ktorá bez prestávky hrala ázijské karaoke. Ktovie, či by sa rovnako cítil cudzinec, keby mu u nás pustili Šlágr TV s titulkami. Zaujímavosťou nočnej jazdy bol fakt, že každý jeden krát, keď sme sa za tých dvanásť hodín zobudili, autobus sa práve rútil v serpentínach dolu kopcom klasickým indonézskym štýlom „nevidím do zákruty tak pôjdem po strede cesty a zatrúbim“. Na moje obrovské prekvapenie sme znova prežili. Uprostred noci sme mali zastávku v lokálnej vývarovni – večera v cene jazdy! Za zvukov karaoke sme sa aj ráno bezpečne prepravili trajektom medzi Sumbawou a Lombokom a my sme začali vymýšľať, kde vystúpiť, keď chceme ísť na kopec. Plánovaná konečná zastávka Mataram nám bola zachádzkou. Autobusár nás vyhodil na náhodnom mieste, z ktorého sa vraj dostaneme na Rinjaniho. Hneď ako sme vystúpili, pýtala sa nás ošatkovaná dôchodkyňa polievajúca kvety, kam sa chystáme. Akonáhle sme jej prezradili cieľ našej cesty, vybehla na cestu a začala zbesilo mávať na odchádzajúci autobus, ktorý sa poslušne vrátil a vodič vystúpil. Nechal si vynadať miestnou babkou že nás vyhodil príliš skoro, a my sme ako ovečky nastúpili do autobusu naspäť a nechali sa viezť ešte 20 kilometrov.

Vystúpiac v už správnom meste, začali sme okamžite dostávať ponuky na transport pod kopec. Prvé sa pohybovali zhruba okolo 15 eur, skončili sme s odvozom na korbe dodávky za euro a pol každý. Už sa na nej viezli štyria študáci z Jakarty, ktorí sa tiež chystali na výstup, a dvaja miestni páni, každý s klietkou s voľajakým vtáčikom vo vnútri. Jeden bol akýsi spevavec, to druhé vyzeralo na kohúta. Trochu nás vydesilo, keď sme sa začali od kopca vzďaľovať a pán vodič nás vyhnal z dodávky. To sme ale len stáli, aby sme naložili kokosy. A duriany. A jedlo. A zase kokosy. A nás na kokosy a duriany.

Prišli sme do turistického centra v Sembalun a išli sme si kúpiť trek. To je jediná možnosť, ktorú vám ako turistovi zo zahraničia ponúknu. Vstup do parku, ubytovanie pod kopcom pred výstupom, sprievodca, stany, jedlo, prakticky all inclusive. Mala by som ešte objasniť, prečo sme chceli ísť na kopec. Lebo Michal chcel a lebo mi to tak dlho predkladal ako samozrejmú vec, až som to začala tiež brať ako samozrejmosť. A tak som ja, čo som v živote nevyšla vôbec nikam bez výťahu a zadýcham sa už na malých albertovských schodoch, pomaly prijímala opatrenia na to, aby som tam vyliezla. Začala som behávať, aby som po ceste zinfarktovala až o hodinu neskôr, na meniny som dostala parádnu ružovú čelovku a ešte sme mali dohodu, že náš ruksak ponesie Michal, lebo ja vlastne ani žiadny iný ruksak ako Tibet nemám a aj ten vlastne nie je môj a vlastne tam ani nechcem ísť, tak ma musel motivovať. Takže je vám jasné, že som sa ani sprievodcovi ani stanom a spacákom vôbec nebránila. Neskôr večer sme však stretli dvoch Amíkov, ktorí sa im bránili a išli po dlhom handrkovaní sa s predajcami bez sprievodcov a celej tejto karavány, iba so vstupom do národného parku. Ale tým pádom aj bez spacákov a preto tento uzimený spôsob neodporúčali. Rovnako spomínali tábor plný odpadkov a nie len odpadkov. Na môj prvý kopec ma povzdbudili: vraj budem zničená, ale zvládnem to a nezomriem, iba čo niekoľkokrát stúpim do hovna.

Prvý deň výstupu sme začali o ôsmej ráno, štartovací bod sme mali vo výške 1100 mnm. Zoznámili sme sa s naším sprievodcom. Vraj pravidelne sprevádza pre Bubo. Usúdili sme, že keď je dobrý pre Fellnera, tak snáď zvládne aj nás. Mamina mi písala zhrozené smsky, že si hľadala doma na internete ten kopec, dočítala sa, aký je to náročný trek a ako tam nemám ísť. Otec mi písal, že aj v Himalájach sa otáčajú pár metrov pod vrcholom a nemám to preháňať. Evidentne vedia, akého horolezca majú doma. Uistila som ich, že ja to rozhodne siliť nebudem a išli sme. Slnko pieklo, na Rinjaniho sme videli celý deň a nás čakalo 8 hodín chôdze do tábora (2638 mnm). My sme boli v kraťasoch a tielku a preto nám slnko nijako neprekážalo. Sprievodca bol však pripravený na to, že sa okolo kopca doobeda zatiahne a keď sa prekvapivo nezatiahlo, stekali po ňom kropaje potu. Počas výstupu sme mali obed v podobe pražených nudlí a dokonca sme obehli našich kamošov z korby s kokosmi. Ku koncu robil prestávky spotený sprievodca, nie my. S prekvapivou ľahkosťou a nadšením sme výstup absolvovali o dve hodiny skôr ako bolo plánované a ten čas sme museli v tábore čakať na náš stan. Toto sa ukázalo ako moja najväčšia chyba – Michal zhodnotil, že napriek tomu, za aký slabý kus sa prehlasujem, mám energie na rozdávanie a vraj musím zvládnuť aj ten vrchol, na ktorý vyrážame o druhej ráno. Tak som išla hneď o šiestej spať do stanu postaveného medzi odpadkami, lebo som vedela, že ma nečaká nič príjemné.

O druhej nás budil sprievodca. Údajne s naším tempom stačí, keď vyrazíme o pol tretej. Vyrazili sme po tme ako trojčlenná súčasť lampiónového sprievodu. Michal už na rozdiel odo mňa zopár kopcov vyšliapal a vysvetlil mi, že nie je bežné ísť na sopku v dvestočlennom hadovi. Výstup na vrchol sme mali stihnúť na východ slnka. Má trvať asi tri hodiny a má tri časti. Prvá bola akási piesková suť, čo v praxi znamenalo tri kroky hore a jeden krok dolu. Na to som nebola psychicky pripravená a začala som celý kopec nenávidieť. Čo som si dovtedy vyšliapala, to bolo moje a nikto mi moje kroky hore takto zákerne neodoberal. Po pol hodine sa nás sprievodca asi v reakcii na moju nadutosť na celý kopec pýtal, či to chceme otočiť. Michal ho uistil že nie, že ma netreba brať vážne. Ďalšia časť bola príjemnejšia, žiadna suť nás nezošmykovala dolu a my sme už po hrebeni nešli takým slimačím tempom ako doteraz. Jediným citeľným problémom sa ukázala únava zo včera. Ani ten včerajší elán nie a nie sa dostaviť - stále to išlo len hore a hore a nikdy to nekončilo a večne nás niekto predbiehal a už sa začali objavovať aj prvé čelovkové svetielka na vrchole. Závidela som tým, čo už to mali za sebou, no nevedela som si reálne predstaviť, že by som mala byť na tom vrchole niekedy aj ja. Michal mal síl habadej a očividne nervózne čakal, čo bude ďalej so mnou. Najhoršie začalo v tretej etape. Mala to byť posledná hodina, celá na štrku. Tempo sa zmenilo na dva kroky hore, jeden a pol dole. To už bolo naozaj frustrujúce. Nepostupovalo to, bolelo to a bolo to hrozné. Dokonca som bola tak zúfalá z toho, že to hore jednoducho nejde, až som sa prestala báť, že si zlomím nohu a kým preveria, či mi poistenie hradí výjazd vrtuľníka, zomriem – asi na zlomenú nohu alebo čo – hodinu pod vrcholom Rinjaniho. V momentoch najväčšieho zúfalstva sme boli pol hodinu pod vrcholom. To už sa podobalo viac na krížovú cestu ako na výšľap, neustále som ležala v prachu pod ťažobou vlastného nešťastia – lebo veď ja som sem predsa vôbec nechcela ísť, prečo sa sem trepem, prečo to po mne Michal chce a preboha veď ja si za to ešte aj platím! Moja verzia je, že som sa trikrát rozplakala. Michal tvrdí, že som nahlas vzlykala a robila hanbu na celý kopec. Asi je to pravda, lebo traja ľudia už na ceste dolu ma povzbudzovali, že už to nie je ďaleko. Tá posledná pol hodina nám trvala hodinu a pol. Plížením, plazením, plakaním a zúfaním ma tam Michal nejakým zázrakom láskyplne a chlácholivo vykopal. Boli sme dohodnutí, že dolu pôjdeme, až keď sa celou vetou vyjadrím, že už nevládzem a chcem ísť dole. Ja som ale len plakala, zazerala na neho a plížila sa hore, takže sme sa tam nakoniec vytrepali.

Slnko už síce bolo vysoko na oblohe, východ slnka sme mali niekedy asi pri mojom druhom záchvate nešťastia, no po minútke ležania v cieľovej rovinke som pochopila, prečo sme tam išli. Sprievodca ležal a pofajčoval, my sme mali roztopený Zlatý Nugát a ploskačku borovičky. Pozerali sme na jazero v kráteri a na tých, ktorí boli ešte za nami – a že ich ešte bolo – a všetci ostatní ľudia okolo nás boli takí nejakí spokojní. Síce som počas výstupu niekoľkokrát donútila Michala sľúbiť mi, že to je jediný a posledný kopec na ktorý sa škriabem, ale tam hore to bolo všetko tak euforické, že by som sa zaviazala kľudne na ďalší. Na vrcholovú fotku nám zrazu k tabuľke 3726 mnm sprievodca vytiahol z ruksaku aj slovenskú vlajku – tú mu niekedy dali Bubáci. Pofotili sme sa, vycucali roztopený nugát aj borovičku a vybrali sme sa dole. S úsmovom od ucha k uchu, s energiou za štyroch som skákala ako kamzík a povzbudzovala ďalších zrútených nešťastníkov, že už to nie je ďaleko a že to stojí za to. V tábore sme boli za hodinku hopsania medzi kameňmi, dali sme si druhé raňajky a ďalších päť hodín sme hopsali úplne dolu. Počas zostupu sme obaja s Michalom zízali, ako som ja preboha takýto strmák včera tak rýchlo vyšliapala, ešte aj s piesňou a úsmevom na perách, úplne bez reptania. O druhej už sme sedeli v aute s necitlivými nohami, špinaví a smradľaví, na ceste do prístavu. O siedmej sme večerali na pláži na ostrove Gili Air a tak sme za jeden deň zvládli vyjsť z 2600 do 3726 a dolu až k morskej hladine. Vtedy som si začala myslieť, že zomriem na svalovicu celého tela alebo na otlaky.

Regeneráciou boliestok a dojedaním spálených kalórií sme strávili tri dni. Na štvrtý deň už Michalovi prišlo neprístojné nič nerobiť a tak mi skončilo počítaníčko na pláži pri banánovom milkšejku. Presunuli sme sa na Nusa Lembongan, ostrov pri Bali, kde sa pestujú riasy a je to jedným z mála miest, kde je veľká pravdepodobnosť stretnúť mola mola – to je taká prazvláštna ryba, po česky měsíčník svítivý. Pred dvoma rokmi sme sa tam potápali práve keď nebola sezóna na molu, preto sme sa teraz vrátili. Molu molu sme však za tri dni nestretli ani tentoraz. Ako na potvoru, skupinka, ktorá sa potápala pár metrov za nami, ju videla.

Na Bali sme pred odletom strávili dve noci. Akurát na nakúpenie nejakých pozorností domov, pretože v Labuan Bajo okrem dreveného komodského draka nie je čo kúpiť a aj tak si celá moja rodina myslela, že sme vlastne na Bali. Zoči-voči smrteľným nebezpečenstvám som sa znova ocitla až v balijskom akvaparku, kde som odušu vrešťala pri každej šmýklavke a na tú vraj najlepšiu, s padacími dverami, som sa ani len neodvážila. Posledné predodletové ohrozenie utrpela ešte moja kabelka, z ktorej sa nešikovne snažili podnikaví mladíci v Kute na ulici niečo vydolovať. Narozdiel od našej poslednej návštevy Indonézie som sa však tentoraz obišla bez hospitalizácie kvôli simultánnym hnačkám a vracačkám a teda som sa napriek svojmu presvedčeniu, že sa nevrátim živá, vrátila domov úplne bez ujmy a dokonca s obrovským nadšením. Mám pocit, že pobyt s ležaním na pláži v all inclusive zlatej klietke ma už viac nebude baviť a nechám Michala naplánovať nám aj ďalšiu vražednú dovolenku. Len s tým kopcom si to možno ešte rozmyslím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?